Satanizmus II

13. července 2006 v 13:47 | Diablo

Satanizmus

Keď po tisícoch rokoch prírodného pohanstva, rodinných božstiev a grécko-rímskeho polyteizmu sa v Rímskej ríši zrodilo kresťanstvo so svojou vtedy prevratnou filozofiou, bolo to pre všetkých ľudí veľmi zvláštne prekvapenie. Spočiatku malá náboženská skupina, ktorá sa vyformovala krátko po smrti Ježiša Krista (0-33 n.l.), s revolučnou filozofiou, fascinujúcou pre chudobnú väčšinu obyvateľstva, sa zväčšovala a časom ako rakovina zaplavila celú Európu. Nečudo, filozofia tohoto náboženstva ho priam predurčovala k masovému rozšíreniu - oslava biedy, chudoby, bolesti a nešťastia, navyše prikázania vedúce k princípom nekonečného, pre niekoho "vyššieho", pre ostatných "tupého" dobra, bola chudobnými masami doslova hltaná. Bledá závisť sa zmenila na hrdosť, z biedy sa stala cnosť, bohatí vykorisťovatelia boli názorovo kvalitatívne nižší, teraz už neboli len "tí zlí", ale navyše boli aj "tí horší", pre ktorých niet kráľovstva nebeského, niet odpustenia, na ktorých nečaká raj a svätosť. Náboženstvo, umelo založené jedným jediným človekom s údajne nadprirodzenými schopnosťami, navyše človeka chudobného, ktorý sa štítil bohatstva, bohatých, hmotných statkov a fyzického pohodlia - všetkého toho, čo bolo chudobným masám odopreté. Naopak oslavoval to, s čím sa zbedačený ľud stretával denne - hlad, únava, nespravodlivosť, utrpenie. Blahoslavení chudobní, blahoslavení plačúci a hladní, blahoslavení chorí a slabí, ich všetkých je kráľovstvo nebeské, oni budú vztatí k pravici Najvyššieho, len tí, ktorí za života budú trpieť ako psi.
Aké je psychologické hľadisko takéhoto učenia ? Útecha, nič len útecha a pasivita, klapky na očiach a slepá viera v niečo absolútne iracionálne a neisté. Zatratenie života a zúfalé očakávanie smrti, po ktorej vraj príde konečne odmena. Nešlo o masochistické "trpieť čo najviac, aby sme boli čo najviac odmenení", skôr išlo o normalizačne nechutné "trp a nesťažuj sa, raz zomrieš a potom bude dobre."
Stredovek potom nestabilnosť tejto filozofie odkryl v plnej hrôze - stredovek, ktorý sa oficiálne niesol v znamení kresťanstva a jeho dobrých a správnych zákonov, bolo obdobie najväčšieho zla, obdobie najväčších zverstiev v duchu dobra. Nie, bolo by vrcholne neobjektívne tvrdiť, že sklamalo kresťanstvo. Sklamali zase len ľudia - ľudia v róbach kňazov, kardinálov a pápežov, beštie s veľkou mocou v rukách, ktorí len trošku pomenili kresťanské princípy, dokonca napísali aj "mierne" zmenenú novú bibliu len preto, aby si zaistili aboslútnu moc, moc nad ľuďmi, zemou, rozumom, osudmi - absolútnu moc nad Bohom samotným ! Boli to títo ľudia, ktorí do kresťanstva priniesli nový, umelo vymyslený prvok - peklo ! Pôvodný, relatívne spravodlivý a racionálny židovský Starý Zákon vôbec nepoznal pojmy ako "peklo" alebo "Satan". Ľudskí diabli mali v rukách nový zastrašovací prostriedok - kto nepôjde do neba, nutne musí ísť do pekla, kde sa bude zaživa škvariť, takže varujem vás, dobrí ľudia, buďte vzorní kresťania, hrdlačte pre naše pohodlie, nechajte svoje deti skapať od hladu (všetko je božia vôľa), lebo peklo čaká !
Toto nutne muselo viesť k protipólu. Malé hŕstky rozumných ľudí si konečne prekvapene začali klásť otázku: Ako je možné, že viera v Boha nám dáva len utrpenie, len nešťastie ? Je to správna viera ? Keď biela páli, prečo by čierna nemohla byť studená ? Keď Boh sklamal, nemohol by nám pomôcť... diabol ? Všetky tieto drobné, prvé prejavy antikresťanského učenia končili spolu s pohanmi a čarodejnicami na zapálených hraniciach, ale boli tu, napriek všetkému sa o nich vedelo a položili základ novej filozofie, ktorá nemala ešte ucelené základy, pravidlá a dogmy, ale začala existovať. Numerologická šestka, značiaca rozkoš a blahobyt, pribrala k sebe svoje dve sestry a diabolské 666 po prvýkrát vycerilo zuby vo svojom roku - v roku 1666 sa vo Francúzsku konala prvá satanistická Čierna omša. Pre niekoho len zhodou okolností, v roku 1666 sa stala ešte jedna udalosť - Londýn, vtedy najväčšiu metropolu sveta, zachvátil obrovský požiar, s katastrofálnymi následkami.
Avšak to, čo sa pod satanizmom rozumie dnes, skutočne vynikajúca životná filozofia a prísne logická teória, rozbíjajúca všetky predsudky a protiargumenty, to všetko vzniklo až omnoho neskôr. Satanizmus musel počkať na Dobu a Učiteľa - Dobou bolo liberálne povojnové 20.storočie, otvorené všetkým novým a dovtedy zatracovaným filozofiám - a Učiteľom nebol nikto iný, ako Európan s mnohými, aj rumunskými koreňmi, Čierny pápež Anton Szandor LaVey (1930-1998).
LaVey, ktorý na strednej škole zažiaril ako zázračné diela, však študoval hlavne vo voľnom čase - venoval sa hudbe, mágii a okultizmu. Dlhý čas pracoval ako krotiteľ zvierat v zábavnom parku, neskôr sám vystupoval ako hráč na organ. Ako každý filozof si veľmi všímal svet okolo seba, jeho zákony, pravidlá, ľudí, ale hlavne to, čo ostatní pokladali buď za veľmi skryté, alebo naopak úplne prirodzené. So znechutením sledoval ostatných chlapov v zábavnom parku, ktorí celý týždeň smilnili s polonahými tanečnicami, aby v nedeľu, slušne oblečení, so svojimi manželkami a deťmi prosili Boha o odpustenie a o silu odolať pokušeniu. Pochopil, že život ľudí sa skladá z fyzických rozkoší, častokrát ani neskrývajúcich svoj naturalistický charakter, a z pokryteckého pocitu viny v modlitbách, ktoré sú navyše až žalostne neúprimné. Čoraz častejšie si aj LaVey začal uvedomovať, že kresťanstvo je už len bezvýznamná tradícia.
Jeho ďalším zamestnaním bolo miesto policajného fotografa v San Franciscu. Takpovediac denne sa tu stretával s obrazmi, ktoré vypovedali o najskrytejších zákutiach ľudskej duše a predstavivosti, o zvrátenosti ľudskej fantázie. Videl mŕtvych a zavraždených všetkými možnými spôsobmi, obete oboch pohlaví a všetkých vekových skupín, videl zlobu a krutosť, akej je schopný len človek a bolo mu zle z konštatovaní o božej vôli a múdrosti, bolo mu zle z plačúcich matiek, ktoré sa odvolávali na Boha.
Takto sa tvorila jeho filozofia, ktorá prvýkrát v histórii začala nadobúdať určitý tvar, konečne sa mohla oprieť o pevné základy, o neotrasiteľnú logiku a číry racionalizmus. V roku 1966, v poslednú aprílovú noc (Walburgina noc, najväčší sviatok čiernej mágie v roku) si slávnostne vyholil hlavu dohola a obliekol dlhý čierny plášť, aby so svojím vskutku démonickým vzhľadom predstavil svetu nový smer - Satanovu cirkev, ako jasný protiklad kresťanstva, popretie odriekania a oslavu živočíšnosti a tela, kde Satan nie je personifikovaný, ale je to temná stránka prírody, bez ktorej by nebolo rovnováhy.
Základným princípom LaVeyovho satanizmu je jedinec - sám LaVey tvrdí, že satanizmus je maximálne egocentrické náboženstvo. Je to filozofia založená na agresívnej radosti zo života a z vlastného tela, na ukájaní svojich chúťok a potrieb bez pocitu viny, pričom ale napríklad v sexe platí, že sa smie všetko, po čom túžime a čo nás uspokojí, pokiaľ to nebude vadiť tomu druhému, takže rozhodne neexistuje žiadny sadizmus - samozrejme, pokiaľ náš protejšok nie je sám masochista ! Netreba sa hanbiť za žiadnu svoju fantáziu, za žiadnu túžbu, neexistuje nič, čo by bolo perverzné - ak s tým partner súhlasí, nikto a nič na svete tomu nemôže zabrániť ! LaVey pochopil zhubný vplyv frustrácie a učinil jej rázny koniec - už nikto nebude trpieť za svoju túžbu, ktorá je predsa úplne prirodzená !
Do popredia vystupuje pojem "ja", neohrozený, mocný a neobmedziteľný "ja" - a s tým pochopiteľne sa rodí nový pojem - "pomsta". LaVey pľuje na Ježišovo "kto do teba kameňom, ty doňho chlebom", odmieta dokonca aj Mojžišove "oko za oko, zub za zub", ale zavádza novú filozofiu: "Ak ťa niekto udrie po tvári, neodpusti mu, ani ho neudri naspäť len raz, ale udri ho desaťkrát, stokrát, vyraz mu zuby a zlám mu rebrá, zmláť ho ako psa ! Staňte sa zosobnením hrôzy pre svojich nepriateľov, nech majú pred vami rešpekt !".
LaVey zatracuje Kristových "blahoslavených" a oslavuje ich protiklady - silných, zdravých a mocných, tých, ktorí berú život do vlastných rúk, blahoslaví agresívnych jedincov, ktorí si tvrdo vybojovali svoje miesto na zemi. Zatracuje pôsty a odriekania, oslavuje citlivé zmysly, ktoré treba využívať k naplneniu života - prečo by malo byť obžerstvo hriech ? Prečo je hriech lakomosť ? Keď raz mám jedlo, môžem jesť, môžem žrať dosýta, až do prasknutia, pretože JA chcem. Keď mám nadbytok, je to môj nadbytok a JA rozhodnem, ako s ním naložím. Sám sebe pánom, pred nikým na kolenách. Veľa peňazí, drahé autá, vyberané jedlá a vína, ženy celého sveta, pretože ty žiješ, človeče, tak nech ten život stojí za to, tak sa za to nehanbi !
Čierny pápež mal vždy v rukáve jeden obrovský triumf. Stačí len trošku chápať jeho filozofiu a človek razom zistí, že drvivá väčšina ľudí na celom svete, hoci nosia na krku zlatý kríž, sa priam do detailov riadia satanistickými zákonmi ! To je ten pravý dôkaz LaVeyovho génia - miesto náročného vymýšľania nových ciest a zákonov, on jednoducho popísal život bežných ľudí 20.storočia a len oslobodil ich svedomie od viny ! Stačilo len zverejniť filozofiu, ktorá by hlásala, že život plný radosti, pohodlia a pôžitkov - život, aký žijeme vlastne my všetci - je plne v ľudskej prirodzenosti, že hriech nie je užiť si života, hriech je život premárniť ! LaVey pochopil jednu dôležitú vec - to, čo je vlastne dôvod tak veľkej popularity jeho učenia - že kresťanstvo je v 20.storočí nepoužiteľné ! Dneska už v civilizovanom svete neexistuje človek, ktorý by celý život žil v hlade, biede a bolesti len preto, aby ho to duchovne nadnieslo. Dneska sa každý snaží o pohodlie, chce proste život vychutnať - a nedovolí nikomu, aby jeho túžba bola označená za hriech.
To je základnou filozofiou LaVeyových satanistov - žiadne krvavé obety, žiadne sebaupaľovanie, žiadne týranie zvierat ani ľudí - iba život, naplnený pôžitkom, bez falošného pocitu hriechu a viny, život so zachovaním hrdosti a zmyslom pre spravodlivosť - a spravodlivú pomstu.
Satanizmus rešpektuje túžbu a oslavuje jedinca - s jedinou chybičkou. Jedinec, to znamená individualita. No je zmyslom života každého individuálneho jedinca on sám, jeho túžba a jeho pomsta...?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.